Recepty - rady

O liečebnej výžive

Liečebná výživa ako súčasť vedy o výžive je pomerne mladý vedný odbor a jej začiatok je úzko spätý s rozvojom moderného lekárstva. Liečenie pomocou výživy chorého, určité opatrenia v jeho stravovaní boli známe už v staroveku. Takáto liečba však vychádzala len z pozorovania súvislostí niektorých javov (rýchlejšie liečenie niektorých chorôb pri určitých opatreniach v stravovaní chorého) a nemala vedecké zdôvodnenie. Písomné správy o takýchto poznatkoch starovekých lekárov nachádzame už v egyptských papyrusoch, v staroindických písomných pamiatkach i v gréckych a arabských rukopisoch. Súvislosť výživy a choroby bola dobre známa napríklad jednému z najslávnejších lekárov staroveku Hippokratovi (5. stor. pred n. l.), ktorý odporúča na začiatku ochorenia pôst a pokladá za nesprávne podávať pri chronických, dlhotrvajúcich ochoreniach málo výdatnú a obmedzenú stravu. Aj slávny rímsky lekár Galenus (2. stor. n. l.) oceňuje význam výživy u chorého. Všetky tieto poznatky vychádzali z praktických pozorovaní a nepoznali príčiny súvislosti choroby a výživy, pričom sa aj výsledky praktických pozorovaní často vysvetľovali ako nadprirodzené. Aj tieto praktické pozorovania boli však neskôr, najmä v stredoveku, zatlačené do pozadia. Vývoj poznania bol v tomto období veľmi hatený a nové poznatky, ak sa nestotožňovali s oficiálnym názorom cirkvi, sa ťažko uplatňovali v živote.

K rozvoju prírodných vied, anatómie a fyziológie dochádza až začiatkom XVII. storočia. Prevratnými objavmi pre výživu sú predovšetkým práce Lavoisiera, ktoré sa stávajú základom poznania premeny látok v živom organizme. Zistilo sa, že potrava je vlastne energia, ktorú živý organizmus potrebuje pre svoju činnosť. Postupne sa poznáva kalorická hodnota potravy, jej zloženie, objavujú sa i vitamíny a zisťuje sa funkcia minerálnych látok v ľudskom organizme. Empirické poznatky z minulosti sa overujú mnohými pozorovaniami na zdravých i chorých ľuďoch a zvieratách a objavujú sa nové. Postupne sa kladú vedecké základy modernej vedy o výžive. V pozorovaniach sa zisťuje, že výživa, v zmysle výživy liečebnej, má dôležité miesto v liečení mnohých chorôb a poznávajú sa príčiny tohto účinku.

Dôležitou etapou v rozvoji modernej výživy sú práce I. P. Pavlova, veľkého fyziológa. Metódy jeho experimentov na zvieratách si osvojujú na celom svete. Pavlovove práce ukázali, že činnosť tráviacich orgánov reguluje ústredná nervová sústava, mozgová kôra, vegetatívne centrá ako aj žľazy s vnútorným vylučovaním. Výskumy a pozorovania Pavlovových žiakov - Orbelliho, Bykova, Kurcina, Pevznera a iných - ešte podstatnejšie prehĺbili a spresnili nové poznatky o výžive. Na klinike výživy v Moskve napríklad zistili, že kvalitatívne odlišná potrava i určitý druh jedla pripravený rozličnými spôsobmi majú značný vplyv na regulačné mechanizmy nášho tela. Pomocou niektorých špeciálnych diét môžeme napríklad priamo pôsobiť na porušenú funkciu určitého orgánu alebo systému orgánov. Pomocou diéty môžeme meniť citlivosť organizmu ako celku, zvyšovať jeho odolnosť a pod. 

Je nesporne zásluhou pokrokovej školy výživy, ktorá zistila skutočnosť, že diétou nepôsobíme len na chorý orgán, ako to platilo v dietetike predtým, ale že liečebnou výživou môžeme aktívne zasahovať do mnohých životných pochodov, do celkovej látkovej premeny celého organizmu. Diétou môžeme pôsobiť aj na riadiacu činnosť nervového systému, môžeme zvyšovať alebo znižovať dráždivosť nervov. Vhodnými a zdôvodnenými diétami možno v organizme vyvolať a meniť potrebné obranné reakcie, možno upraviť porušenú funkciu chorého orgánu. Všetky doterajšie pozorovania ukazujú, že liečebná výživa postavená na vedecký základ je neoddeliteľnou súčasťou modernej liečby chorého nielen v nemocničnom ošetrovaní, ale aj jeho prípadnej ďalšej liečby doma.

Avšak pri určovaní diéty treba vychádzať aj z iných, rovnako dôležitých skutočností. Keď ide o určenie správnej výživy pre zdravého človeka, vychádzame z veku, pohlavia, pracovného zaťaženia, podnebných pomerov, prípadne ešte z iných činiteľov, ktoré určujú charakter výživy. Mnohé z nich uplatňujeme aj pri určovaní diéty u chorého, najmä ak ide o zdĺhavé choroby, pri ktorých je potrebná dlhodobá liečebná výživa, pričom by dlhodobé obmedzenia mohli vyvolať prípadné poruchy na zdraví. Napr. diéta v nemocničnom ošetrení iste nebude kaloricky taká bohatá, ako keď už chorý chodí do zamestnania a vykonáva telesnú prácu, ktorá vyžaduje zvýšený prívod energie. 

Pri dlhodobom liečebnom stravovaní treba myslieť aj na skutočnosť, že choroba sa môže liečbou postupne zlepšiť. Pri niektorých ochoreniach by nebolo správne dodržiavať prísnu diétu len z opatrnosti a obáv z návratu ochorenia. Tak je to napr. pri vredovej chorobe dvanástnika a žalúdka, keď v aktívnom štádiu choroby je potrebná prísna šetriaca diéta, kým v jej inaktívnom, pokojovom štádiu možno prejsť na diétu menej prísnu, prípadne normálnu s obmedzením dráždivých zložiek potravy. Pravda, treba dodržiavať aj ostatné dôležité opatrenia v životospráve, ktoré nariadil lekár. Iné ochorenia, aj keď dlhodobé, predsa vyžadujú niekoľkoročnú, prípadne celoživotnú diétu. Také sú napríklad cukrovka, niektoré ochorenia žlčníka, pečene, niektoré ochorenia obličiek, vysoký krvný tlak (hypertenzívna choroba) atď. 

Liečebná výživa sa však snaží aj pri týchto chorobách priblížiť stravovanie výžive normálnej. Pri technologickej príprave stravy pre takýchto chorých sa liečebnú výživu, pokiaľ je to možné, snažíme priblížiť (chuťovo, vzhľadom, vôňou) normálnej strave. Nie je správne, keď liečebná výživa sa zúži len na výber určitých surovín pre prípravu diéty a zabúda sa na jej technologickú stránku. Je prekonaný názor, že bez teľacieho mäsa je diéta nemožná. Vieme, že mäso predstavuje vo výžive predovšetkým cenný zdroj živočíšnych bielkovín. Rovnako cenným zdrojom dôležitých živočíšnych bielkovín sú však aj bielkoviny mlieka a mliečnych výrobkov, tvarohu, syra, jogurtu atď. 

Pri dlhodobých diétach sa pričasto zabúda na ovocie a zeleninu, ktoré predstavujú v liečebnej výžive dôležité zdroje vitamínov a minerálnych látok. Význam týchto zložiek potravy sa u nás v liečebnej výžive pri chronických ochoreniach dostatočne nedoceňuje. 

Ako už bolo uvedené, liečebná výživa sa neopiera o predstavu, že diéta je viac-menej pôst, hladovka a hlavne samé odriekanie sa chutných vecí. Predpisujeme v diéte také súčasti potravy, ktoré chorému organizmu nielenže neškodia a ho šetria, ale mu aktívne pomáhajú zdolávať chorobu. Tak je to napríklad pri ochorení pečene po infekčnej žltačke, pri ktorej sa podávaním cennej súčasti bielkoviny mlieka, ktorá sa vyskytuje najmä v tvarohu, snažíme organizmu dodať ochrannú látku pre pečeň a tak napomôcť jej vyliečeniu. 

Aj zvýšeným prívodom potrebných vitamínov sa pri niektorých ochoreniach snažíme aktívne zasiahnuť do liečebných pochodov v organizme.

Chorý po odchode z nemocnice, ak jeho stav vyžaduje ďalšiu starostlivosť zo stránky liečebnej výživy, má vedieť, ako sa má doma stravovať, musí poznať základné poznatky o liečebnej výžive a vedieť ich sám, prípadne jeho manželka aj uplatniť v praxi. Pri odchode sa má poradiť u lekára alebo diétnej sestry o spôsobe ďalšej liečby, má vedieť, akú diétu jeho stav vyžaduje, ako dlho ju má dodržiavať a má sa poučiť o možnostiach, ako uplatniť diétu v svojich domácich pomeroch. Príprava diétnej stravy vyžaduje väčšiu starostlivosť, trpezlivosť a najmä znalosť varenia. Treba si osvojiť rozličné technologické postupy, ktoré sa pri príprave normálnej stravy nepoužívajú. Avšak nejde tu o nič zložité a pri záujme o vec si ich možno rýchle osvojiť. Pravda, v domácich pomeroch nebude vždy možné presne dodržať všetky technologické postupy a diéta nebude presne taká, na akú si chorý zvykol v nemocničnom ošetrovaní.

Pri dlhodobej diéte sa však podarí aj v domácej príprave diéty prekonať začiatočné ťažkosti a diéta bude zodpovedať predstave chorého a spĺňať i požiadavky liečebnej výživy. Každá námaha sa tu odmení zlepšovaním zdravotného stavu chorého, jeho spokojnosťou a tým aj spokojnosťou celej rodiny.